Nechali ma čakať niekoľko hodín a v strese a žiali som tam stála s malou dušičkou. Keď sestrička opustila miestnosť, zastavila som ju s otázkou, kedy budem na rade a ona ma „milo“ odbyla slovami, že nemá na mňa čas, nech jej dám pokoj a že ma vybavý jej kolegyňa. Hneď ako sa otvorili na amulancii dvere vletela som na dotyčnú kolegyňu, že som tu prišla na príjem a tak ma zobrala bez slova dnu. Keď podišla k mojej karte pripravenej na stole a opýtala sa na moje meno, iba pokrútila hlavou, že sa ešte rozhoduje či pôjdem hore, alebo dole a nech ešte pekne počkám v čakárni. Do očí sa mi nahrnuly slzy a aj keď som sa snažila byť statočná, syn to zbadal. Povedala som mu akú odpoveď som dostala a že tomu vôbec nerozumiem, čo to znamená a aby som sa nerozplakala pokúsil sa byť vtipný a vraj to dole je isto len Márnica, tak že nemusím stresovať, tam raz prídu všetci. Zabralo to a trochu som sa pousmiala. Po nejakej pol hodine ďalšieho čakania som dostala do ruky svoju kartu a vraj sa rozhodlo, že idem hore. To znamenalo na poschodie hneď nad ambulanciou na oddelenie JAS- jednodňovej ambulantnej starostlivosti. Takže to bolo lepšie na jednej strane, lebo som nemusela ležať 3 aj viac dní v nemonici, ale po operačnom zákroku do 24 hodín som mohla, ak by nenastali komplikácie, ísť domov. Pred dverami na to oddelenie som sa rozlúčila so synom a vošla dnu. Dostala som bielu nemocničnú košelu a sestrička ma odviedla na moju izbu, kde už ležali dve pacientky. Pri okne som mala posteľ a keď sa prezlečiem do košele mám čakať kým prídem na rad na operačný zákrok. Bolo nás v ten deň 11 žien. To čakanie je najmučivejšie a strach, aký vás opantáva sa nielenže nedá opísať, ale ho neprajem ani nikomu prežiť. Na rad som prišla ja. „Máte protézu, alebo vyberatelné zuby,“ to ma trochu pobavilo a moja odpoveď bola, že snáď som na to ešte primladá. Papuče som si nechala pred operačnou sálou a bosá som po studených kachličkách kráčala k stolu, na ktorý som si mala lahnúť. Ešte sa ma kadečo vypytovali kým ma pripravovali a zaviedli mi do žily narkózu. Nepamätám si nič iba ako som ležala na izbe a cítila bolesť. Po dvoch hodinách som pomaly mohla zísť z postele a ísť na záchod. Nedostala som do večera ani horúčky ani som nekrvácala natoľko, že by som nemohla opustiť nemocnicu, tak si po mňa prišiel manžel a noc som strávila doma. Pred dvoma rokmy, čo som absolvovala to isté, som dostala horúčky a nastali komplikácie. Zabrali až antibiotiká a bolesti, čo som si prežila nech nezávidia ani najväčší masochisti. Vtedy boli po 10 dňoch výsledky histológie v norme a v poriadku, tak mi odľahlo a zaprisahala som sa, že už nič také nepodstúpim a v nemocnici som posledný krát. Teraz ma čaká znovu vydržať ďalšie 2 týždne na nové výsledky. Môžem len pevne veriť, že budú opäť dobré a nebude sa mi to už nikdy opakovať. Na šiesty krát by som prišla nielen o nádor, ktorý tam nemá byť, ale o orgán, na ktorom sa mu stále tak dobre rastie...
Opakovanie je matkou múdrosti, len toto opakovať nemusím!
Už piatykrát ma čaká ten istý operačný zákrok . V to októbrové ráno som sa mala dostaviť do ambulancie na príjem, odovzdať kartičku poistenca a spolu s papiermi z predoperačného a mojou lekárskou kartou som sa mala ocitnúť v nemocničnej izbe a neskôr aj na operačnom stole. Ako morálna opora a osobný strážca bol môj 17 ročný syn . Stála som v čakárni, opretá o stenu , hneď pred dverami ambulancie. Syn ma hladil po ruke a vštetci naokolo boli presvedčení, že je buď mojím milencom, prinajlepšom mladším bratom , keďže sa na seba maximálne podobáme.