Na posteli ju prekvapil...

- To má byť čo? pomyslela si keď brala lístok do rúk a neveriaci krútiac hlavou si sadla na posteľ. To sa mi ešte nikdy nestalo. Čítala ten lístok raz, druhýkrát a s úsmevom na perách si vzala priložené peniaze. Znenie lístka bolo následovné: Ďakujem, že ste mi tak pekne popratala izbu. Je to vzorovo. Podpis pisateľa bol ešte vzácnejší ako ten text. Písal ho samotný majiteľ hotela, v ktorom Vierka pracovala ako chyžná. Takéto ocenenie nečakala ani vo sne. Tringelt sa jej zišiel, má predsa päťročného synčeka. Majitelia nezvyknú takto, a ešte písomne, chváliť svojich zamestnancov. Ten týždeň bol magnetom na odmeny. Do vrecka jej poputovala ďalšia bankovka pre ochotu povysávať izbu nad rámec jej povinnosti, keďže nespadala do jej rajónu. Byť ochotná a pracovitá sa oplatí. Nerobila to pre odmenu, má to jednoducho v povahe pomáhať a byt milá. Závisť na seba nenechala dlho čakať. Samotný manažment dostal dva lístky na jedno detské kultúrne vystúpenie. Tie lístky dostala práve Vierka. Zaslúžila si ich. Keď bolo treba aj ráno pred štvrtou hodinou, prišla do práce. Ostávala dlhšie, mala samé nadčasy. Každý víkend bola v práci. Muža a synčeka ani nevidela. To bola daň za prácu. Všetko má svoje tienisté stránky. Nakoniec sa rozhodla, že to nie je to čo chce. Nemá čas na rodinu, syn už spí keď ona prichádza a ešte spinká, keď odchádza. Šéfka ju ráno do nepríčetnosti vytočila, keď jej zas dala smeny tak, že nemala ako vybrať malého zo škôlky a muž jej odcestoval na týždeň na školenie niekam na stredné Slovensko. Nevyšli jej v ústrety a tak jednoducho dala výpoveď. Uvedomila si, že aj keď je kríza a prepúšťa sa a peniaze sú potrebné, jej rodina je na prvom mieste.